Domov Mapa stránnky Kontakt
 
    Prírodné pomery

Z geomorfologického hľadiska zaberá územie oblasti  Myjavskej pahorkatiny, ktorá je uzavretá medzi dvomi vyššími geomorfologickými celkami - Bielymi Karpatami zo severu a Malými Karpatami z juhu. Myjavská pahorkatina a Biele Karpaty sú súčasťou Slovensko-moravských Karpát, Malé Karpaty sú súčasťou Fatrotatranskej oblasti.
 
V okolí Myjavy a Brezovej pod Bradlom sa rozprestiera mierne teplá oblasť s priemernou ročnou teplotou okolo 8°C.
 
Nadmorská výška sa pohybuje cca od 200 do 800 metrov nad morom. Už z tohto údaja vidno geografickú špecifikáciu zvlneného pahorkatinového až horského charakteru.
 
Myjavská pahorkatina predstavuje relatívne nízke, plošinaté medzihorie, v ktorom sa pahorkatinný reliéf strieda s podvrchovinným. Jej hranica s Bielymi Karpatmi nie je geomorfologicky príliš výrazná, nakoľko bielokarpatské rázsochy miestami pozvoľna prechádzajú do nevysokých, širokých, plochých, často takmer vodorovných chrbtov Myjavskej pahorkatiny. Špecifickou črtou reliéfu je hustá sieť úvalín, vhlbených do svahov chrbtov či dolín. Napriek celou Myjavskou pahorkatinou prechádza v pruhu širokom do 7 000 m bradlové pásmo. Ide o tektonické, orograficky výrazné pásmo Západných Karpát. Svojou jednotnou stavbou ide geologicky o svetovo veľmi unikátnu oblasť. Bradlové pásmo tvorí hranicu medzi vonkajšími Karpatami, ku ktorým patrí a Vnútornými Karpatami. Utvára úzku (19 až 0,4 km), ale až 600 km dlhú tektonickú jazvu zemskej kôry. Vyznačuje sa výskytom pevnejších, hlavne vápencových skalísk - bradiel, vyčnievajúcich zo spravidla menej odolných slienitých a flyšových súvrství tvoriacich bradlový obal. V rámci vlastnej Myjavskej pahorkatiny sú ako samostatný podcelok vyčlenené Brančské bradlá. Prevažujúcimi pôdnymi typmi oblasti sú luvizeme a kambizeme, na vápencoch rendziny. Priemerné ročné zrážky v Myjavskej pahorkatine dosahujú 650-700mm. Pôvodnými lesnými spoločenstvami v Myjavskej pahorkatine boli dubiny a dubohrabiny v nižších a bučiny vo vyšších polohách. V dolinách hlavných tokov rástli lužné lesy. Značná časť územia je odlesnená a premenená na oráčinovo-lúčno-lesnú krajinu s kopaničiarskym osídlením. Poľné hôrky, remízky a im podobné formy sú veľmi časté na Myjavskej pahorkatine. Tento biotop s prevahou listnatých drevín je útočiškom mnohých druhov vtáctva. Sú to niektoré dravce, napr.: myšiak hôrny, sokol lastovičiar a myšiar. Veľa je tu druhov živiacich sa semenami tráv a hmyzom ako bažant obyčajný, sýkorka veľká a belasá, vrabec poľný a iné. Spoločenstvo polí, pasienkov a lúk je plošne najrozšírenejším na Myjavskej pahorkatine. Z cicavcov sú charakteristické hlodavce - hraboš poľný, syseľ obyčajný, zajac poľný. Z vtákov sú typické prepelica poľná a jarabica poľná.
 
Biele Karpaty sa tiahnú po slovensko-moravskom pomedzí od Skalice po Púchov. Z geomorfologického hľadiska sa skladajú z deviatich podcelkov, z ktorých do predmetného územia zasahujú dva. A to Žalostínska vrchovina nachádzajúca sa v juhozápadnej časti pohoria s najvyšším bodom Žalostiná - 622 m a Javorinská hornatina, ktorá je centrálnou časťou Bielych Karpát s najvyšším vrchom tohto pohoria Veľká Javorina (970 m). Charakterizujú ju súvislé lesné komplexy členené stredne hlbokými dolinami. Z geologického hľadiska je významná flyšová zložka. Flyš budujú niekoľko tisíc metrov mocné, striedajúce sa pre vodu priepustné vrstvy pieskovcov a nepriepustných ílovcov. Na povrch vychádza pri Podbranči – Majeričkách a tiahne sa v až do 8000 m širokom pruhu územia pri severnom okraji bradlového pásma od podbrančsko-turolúckeho úseku bradlového pásma cez Myjavskú pahorkatinu obcami Myjava, Brestovec, Poriadie, Stará Myjava a Bielymi Karpatami smerom na sever. Flyšový podklad podmieňuje charakteristický reliéf Bielych Karpát, ich pomerne mierne a zaoblené chrbty a silnú eróziu v údoliach potokov. Z fytogeografického hľadiska patrí rastlinstvo Bielych Karpát do dvoch celkov, z ktorých predmetné územie patrí do predkarpatskej flóry, ktorá sa vyznačuje výskytom niektorých teplomilných druhov. Biele Karpaty sú typické výskytom vstavačovitých rastlín. V lesoch prevažujú bučiny, nižšie dubohrabiny a dubiny. Z rastlinstva priamo viazaného na človeka majú z hľadiska ochrany genofondu význam predovšetkým staré druhy ovocných stromov. Živočíšstvo je primárne podmienené existujúcim typom vegetácie a sekundárne ľudskými zásahmi v minulosti. Fauna Bielych Karpát, najmä obrovské množstvo druhov hmyzu, ešte len čaká na svoje podrobné preskúmanie. V listnatých lesoch sú nápadné najmä veľké cicavce ako jeleň, srnec hôrny, sviňa divá, líška obyčajná a dalšie. Z vtáctva je to ďateľ veľký a prostredný, pinka, kukučka a iné. Na vlhších miestach možno nájsť salamandru škvrnitú, ropuchu obyčajnú, skokana hnedého. Zvláštny biotop predstavujú vodné toky a nádrže a zamokrené časti lúk. Z rýb žijú v potokoch najmä pstruhy, vo vodných nádržiach najmä kapor. Okraje vodných plôch a močiare pútajú na seba obojživelníkov, napr.: skokan zelený, mlok obyčajný. Z vtákov tu môžeme vidieť kačicu divú a bociana bieleho. V roku 1979 boli Biele Karpaty vyhlásené za chránenú krajinnú oblasť?.
 
Malé Karpaty sa tiahnu smerom na severovýchod od Bratislavy po Nové Mesto nad Váhom. Podľa geomorfologického členenia delíme Malé Karpaty na 4 podcelky, z ktorých do predmetného územia zasahujú Brezovské Karpaty a Čachtické Karpaty. Brezovské Karpaty tvoria uzavretú vrchovinu medzi Trstínom a Vrbovým. Sú súčasťou Dobrovodského krasu. Majú zarovnaný povrch plošinami vo výškach 350 - 550 m. Prekračujú ju len práve blízko Brezovej Klenovou (585 m) a Vrátnom (576 m). Časť? pohoria budujú karbonátové horniny so skrasovatenými plošinami. Súčasťou Brezovských Karpát je Dobrovodská kotlina budovaná zlepencami a pieskovcami. Nižšiu časť kotliny tvoria priečne nivy potokov. Vyšší stupeň tvoria široké, ploché rozvodné chrbty s hladko modelovaným reliéfom horizontálne slabo rozčleneným , ktorý veľmi nápadne prechádza do strmých strání Dobrovodského krasu. Čachtické Karpaty tvoria najsevernejší podcelok od Prašnického prielomu cez obce Podkylava a Krajné po Bzince pod Javorinou. Hladko modelovaný reliéf rozčleňujú úvaliny a úvalinové doliny, medzi ktorými sa nachádzajú ploché zaoblené chrbty. Podľa fytogeografického členenia Slovenska patrí táto časť regiónu tiež do oblasti západokarpatskej flóry, obvodu predkarpatskej flóry. Táto poloha sa prejavuje v druhovom zložení vegetácie tým, že prevládajú lesné karpatské druhy, prítomné sú však aj teplomilné prvky, ktoré sem prenikajú z okolitých nížin a okrajov pohorí. V tejto časti regiónu sa na pomerne značnej ploche vyskytujú lesy, z ktorých značná časť? má teplomilný charakter. Najčastejšími druhmi stromov sú buk obyčajný, jaseň štíhly, borovica lesná, dub mnohoplodý, javor poľný. Vyskytujú sa tu podobné druhy živočíchov ako v Bielych Karpatách. Predstavujú však najvýznamnejšie územie na Slovensku pre hniezdenie sokola rároha, ako i hniezdenie ďalších vzácnych druhov, akými sú orol kráľovský či včelár lesný. Z vysokej zveri je významný výskyt muflóna a daniela. V roku 1976 boli Malé Karpaty vyhlásené za chránenú krajinnú oblasť.